Našim zásadným vstupom do návrhu bolo „otočenie“ štandartného postupu urbanizovania. Teda nie ako to býva zvykom od mesta ku rieke, ale naopak od rieky k mestu. k historickému jadru. Ako rieka stáročiami meandrovito „ustupovala“ hradnému bralu, tak mi sa snažíme prinavrátiť život späť do mesta opačnou „sedimentáciou“ urbánnych foriem. Už historicky ľudia „kolonizovali“ brehy, ktoré zobydlovali, aj keď s rizikom pravidelného zaplavovania. Náš urbanizmus však prichádza na mólach, samostatných plávajúcich platformách, neohrozených stúpajúcou vodu, ktoré postupne aktivizujú plochy na „súši“ podľa programových potrieb mesta – územného plánu. Sú štartérom urbánnej aktivity“, ktorá sa ďalej rozvíja do objektových foriem – štruktúr, prispôsobené /asimilované/ danej funkcii. Móla môžu byť zároveň aj „informátorom“ výstavby, kde ľudia môžu zhliadnuť pripravovanú realizáciu, aj zažiť v menšom programovú atmosféru. Ale tým aktivizačný proces nekončí. Pokračuje do ďaľších polôh – pozícii, móia môžu meniť pozície, zgrupovať sa v prípade väčších kultúrnych podujatí, migrovať za nimi, môžu animovať program po celom brehu Váhu a nie len v Trenčíne.

 

Mestskou iniciatívou resp. „živou“ developerskou prezentáciou vznikajú na brehu už konkrétne „statické“ entity, ktoré spĺňajú priestorové kapacity a limity, rešpektujúce existujúce väzby na historickú štruktúru, priehľadové dominanty, komunikačné napojenia. Funkčné celky sú síce samostatnou „množinou“ s vlastnou statickou dopravou, technologickou „samostatnosťou“, lokálnou energetickou udžateľnosťou, s preferujúcim primárnym programom, avšak s istou mierou „remixového“ využitia. Susediace sektory na seba aj navzájom vplývajú funkčne, dopravne, energeticky. Radia sa do väčších logických celkov skoro až „siločiarovým“ usporiadaním: kultúra / administratíva / práca – bývanie / relax / šport – doprava, od hlavného spoločenského „epicentra“ na brehu Váhu smerom k vonkajším hraniciam riešeného územia, ale aj k historickému jadru. Zdrojom nového mestského života sa tak stáva akcentujúci „culture point“ s dôstojným promenádnym priestorom s dokonalým napojením na vodu - mesto. Takéto klasické funkcionalistické radenie nám umožnilo „ukludňovať“ mestský život od centra k jeho blízkym rekreačným polohám, redukujúc hmoty aj dopravu, avšak s plynulou priestorovou hustotou – kapacitou so zachovaním kompaktnosti mestského centra.

​

Urbanistické riešenie

 

Riešené územie centrálnej mestkej zóny a novonavrhované nábrežie rieky Váh v Trenčíne sme rozdelili do viacerých funkčných zón. Kolmice na os toku rieky - hlavné pešie trasy z hradu k nábrežiu a nové resp. existujúce cestné komunikácie rozdelil ľavú časť brehu na štyri základné celky – priestorové „pásy“ /2 existujúce a 2 nové/. V celkovom ponímaní spomínané celky majú objemovú klesajúcu gradáciu smerom k bývalému železničnému mostu – dnes už navrhovanej „zelenej“ pešej lávky, ktorú považujeme za ťažiskový komunikačný prvok územia spolu s kulturným centrom a promenádnym námestím. Pravá časť brehu má dva výrazne priestorové celky, ktoré sú skôr typické „roztrúsenou“ zástavbou viladomov a existujúcej objektovej štruktúry bývalého priemyselného areálu Old Herold. Táto práva časť riešeného územia funguje ako „hľadisko s rozsypanými stoličkami a divákmi“ pozorujúcimi dianie na hlavnom „hľadisku“ – pobrežnej promenády s kulisou Trenčianskeho hradu. Navzájom „komunikujú“ najmä cez „pupočnú šnúru“ – zelený cyklomost, ktorý spája mestský park s „divokou“ prírodou navrhovaného ekocentra. Ako akcent nad celým územím stojí vyhliadková „lízatková“ veža z pôvodných štadiónových osvetlení ako ďaľšia „staronová“ TN dominta – „osvetlenie nového mestkého javiska“.

 

Dopravné riešenie

 

Trenčín ako takmer každé slovenské mesto trpí existujúcou tranzitnou dopravou cez centrálnu zónu mesta. Aj keď v súťažných podmienkach, a nakoniec aj v UP TN, sa uvažuje s východným obchvatom cez Brezinu. Termín, ale najmä ekonomická závislosť mesta na štátnom grante, nedáva danému riešeniu blízku budúcnosť. Preto sme pristúpili k univerzálnemu riešeniu, ktoré spomínaný obchvat po zrealizovaní len kapacitne „zjemní – spriepustni“. Necheli sme ísť cestou premostení, či tunelov, ale skôr prirodzenou výstavbou, ku ktorej nám aj dopomáha navrhovaný koncept kreovania urbánnej štruktúry smerom od rieky. Danou etapizáciou výstavby vieme postupne vybudovať samostané promenádne sektory, v druhej fáze uzavretý dopravný koridor /so zachovaním profilu 4-prúdovej cesty/ s prípravnou fázou napojovacích „bajpasov“ na existujúciu komunikáciu a neskorším dobudovaním mestskej siete, najmä 1-smerných ukľudnených ciest s parkovaním, cyklotrasami a zeleňou. Spomínané realizované etapy tak „ochránia“ reprezentatívnu promenádnu časť od prachu a ruchu výstavby, vytvoria „potemkinovskú“ bariéru pre život na brehu.

 

Ekonomika / Ekológia

 

Snahou návrhu bolo optimálne skombinovať zvýšené investičné náklady na dopravné riešenie územia s rentabilnou podlažnou kapacitou navrhovaných objektov. Priestorová hustota však ešte nie je na maximalnej úrovni, keďže v tejto fáze navrhovania sme najmä prihliadali na rozumný podiel zelene, plošne dostatočne veľké verejné priestory a primerané výškové parametre, v budúcnosti s možnosťou pridania istej hmotovej rezervy /plošnej, aj výškovej/.